Wodl's diary

14. november 2010. Tak ako každú nedeľu si sedím za počítačom, uvoľnený, ľahostajný po všetkých pondelkových povinnostiach. Myš a myšlienky mi prebiehajú medzi dvomi komunitnými portálmi. Na jednom, stará známa, slečná Pí. Otravuje kvôli úlohám, ktoré samozrejme pozná no potrebuje na seba zaujať pozornosť. Odpisuje neskutočne rýchlo, občas až nezmyselne. Na druhom, dievča čo "stojí za to", slečna Tau. Osoba tak dokonalá že občas pochybujem o jej existencii odpisuje v intervale 10 minút. Odpovedá tak pútavo, že od textu občas nedokážem odtrhnúť oči po menej ako minúte. Aj keď sa vždy viac teším na správu od slečny Tau, komunikácia s Pí má tiež niečo do seba. Vždy som si ich obe vážil rovnako. Až do dnes.

Na prvom komunitnom portáli sa opäť rozprúdila konverzácia typu "Tešíš sa tam-a-tam? Ozaj tam pôjdeš?". Tak ako vždy. Na druhom sa však niečo zmenilo. Niečo sa Tau muselo prihodiť. Jej vždy pozitívne myslenie sa zmenilo na odporný pesimizmus. Musel som z nej vydolovať čo sa stalo, preto som ju ovalil miliónom otázok. Po pol hodine môjho dobiedzania jej praskli nervy. "Vykričala" mi všetko, čo v sebe dlhú dobu dusila. Vraj ju už nebaví baviť sa so mnou o rovnakých somarinách, počúvať moje debilné pripomienky na jej každodenný život a zážitky z drogových excesov... To všetko by som ako-tak zniesol, najviac ma však dostala veta: "Také závislácke a lajdácke špiny ako si ty by sa nemali ani narodiť!" Dobre. Na dnes stačilo. Komunitný portál číslo 2 - off. Komunitný portál číslo 1 - off. Zhasol som obrazovku počítača a sadol si ku krbu.

Účinky alkoholu zo mňa pomaly prchali a ja som si začínal uvedomovať svoju prázdnotu. Za obvyklých okolností by som vytiahol záložnú fľašku z púzdra gitary a ponoril sa späť do svojho sveta, ale dnes akosi nebolo chuti. "To som vážne závislý? Mrhám svojim talentom? Možno mala aj pravdu..." pomyslel som si. Oproti mne na nástenke visel citát: "Nevinnosť a stratený čas sú nenahraditeľné." Akoby ten citát patril iba mne. Kedysi, ešte v detstve, som si ho tam vyvesil aby som sa nestal "tým zlým". Dnes tu sedím pri krbe, bez štipky dôstojnosti ako najväčšia troska. "Nikdy však nie je neskoro!" prebleslo mi mysľou. "Stanovím si priority, ktoré budem musieť bezpodmienečne dodržať..." Napísal som si ich (v slepej nádeji). Bolo ich štyridsaťdva. Názov štrnástej hovorí: "Prestanem piť." Zatvoril som zápisník s "plánom nového života" a zhasol svetlo. Podišiel som ku svojej gitare a upil si zo záchrannej fľaše. S úškrnom som sa otočil k miestu kde ležal zápisník a hlasom opilca povedal "Nemožné".

*1 Po čase som zistil prečo mi to Tau v ten večer povedala. Jej drogovo závislý brat sa pod vplyvom alkoholu a extázy zabil pri autonehode v ten deň. A ja som jej to mal za zlé...

*2 Tento príbeh je iba fikcia.